Rakúsko sanatórium
Našu poslednú akciu sme si lokalizovali za hranice Slovenska. Nasmerovali sme si to rovno do Rakúska, za Viedeň. Cesty nás zaviedli do oblasti zvanej Wienerwald. Tu sa nachádza sanatórium, ktoré slúžilo na liečbu pľúcnych ochorení. Sanatórium vyniklo začiatkom 20 storočia. Liečilo sa tu veľa ľudí, sanatórium bolo takpovediac obľúbené. Budova, ktorá má 6 poschodí, veľa izieb, veľké priestory určené na liečenie ako ambulancie. Zároveň veľa možností na spoločenské podujatia pre pacientov a samozrejme tu bol k dispozícii aj bazén.
Počas svetovej vojny si sanatórium obsadili vojenské jednotky „SS“, ktoré boli pod vedením Hitlera. Sanatórium používali na svoje vlastné účely. Dokonca sa povráva, že Hitler používal toto sanatórium ako svoju „pôrodnicu“. Snažil sa vytvoriť tzv čistú bielu rasu. A tak tu robil rôzne pokusy na malých novorodencoch. Deti, ktoré neboli podľa jeho vkusu ihneď zabíjali.
Diali sa tú mnohé zverstvá, o ktorých ani nevieme. My sme sa ale odvážili sem prísť a pokúsili sme sa to zistiť. Už samotná cesta sem na toto miesto bola dosť tmavá. Sanatórium je pomerne dosť skované od nášho sveta. Na konci malej a skovanej dedinky, pod lesom, kde aj líšky vám dávajú dobrú noc. Už po príchode na toto miesto máte pocit tiesne a úzkosti. Všetko naokolo je zarastené, budova schátraná, opustená. Okná porozbíjané, celé okolie spustnuté. V terajšej dobe sem často chodieva mládež, aby zažili niečo strašidelné a dobrodružné. Vnútro budovy je porozbíjané, steny posprejované a zdevastované. Cez prízemie sa dá ťažko pohybovať, nakoľko je tu všetko pohádzané pod nohami a je tu veľa rozbitého skla. Prostredie je pomerne dosť tmavé a odvšadiaľ počuť divné zvuky. Častokrát to bola kvapkajúca voda, ale poniektoré iné si človek nevie vysvetliť. Ako napríklad kroky, alebo akoby niekto bežal po chodbe. A to je pre vás desivé, keď viete že v bude ste iba vy. Celá budova sanatória pôsobí na človeka deprimujúco, naháňa strach, úzkosť. Pomaly až strach vo vás vyvoláva. A to sme tu zatiaľ za svetla, čo to bude ale v noci??!!
Ako postupujeme na vyššie poschodia, je vidno, ako boli izby zariadené a usporiadané. Nábytok tu ostal, ale bezdomovci a iný ľudia ho tu zdemolovali. Nám sa už v hlave premietajú rôzne scenáre, ako budeme postupovať pri vyšetrovaní a aké metódy zvolíme. Priestory si dobre prezeráme a zisťujeme, kde sa čo nachádza aby sme v noci si neublížili. Našli sme aj jednu miestnosť, ktorá slúžila ako ambulancia. Po stenách vidíme zaschnutú krv, na posteli tiež, vedľa stojaca vaňa je plná bordelu a po jej krajoch je taktiež zaschnutá krv. Človeku ihneď napádajú rôzne hororové myšlienky. Je to naozaj strašidelné. Hlavne keď sme pri spracovávaní video nahrávok zistili, že už počas dňa nás v tejto miestnosti niekto upozornil na to, aby sme si dávali pozor. Pass auf …bolo povedané po nemecky a to ešte za bieleho dňa.
Nastala hodina „H“. Stojíme pred sanatóriom, chystáme si našu techniku, robíme si prípravu. Pustili sme kameru, točíme úvodné introvideo a v tom náš kameraman Matúš vidí, ako sa na jednom z balkónov samé otvorili dvere. Nikde nikto, budova je prázdna a zrazu sa otvoria balkónové dvere. Čo si o tom myslieť? Nuž, pekné privítanie pre nás. Alebo je to skôr varovanie, aby sme odišli? Spolu s nami sa tu nachádza aj naša fanúšička, ktorá už dlhú dobu žije v Rakúsku a ktorá nám dala tento tip na vyšetrovanie. Ona sama na tento jav otvorených dverí pozerá s údivom a so strachom v tvári.
Všetci sme sa nadýchli, nabrali odvahu do tela a vyrážame dnu vyšetrovať. Vošli sme do sanatória a začíname vyšetrovanie. EVP meter funguje na plné obrátky. Bliká ako šialený. Skúšame sa spojiť s prítomnými duchmi. Hovoríme po slovensky, ale aj nemecky. Prvotné vyšetrovacie pokusy na prízemí nám nepriniesli žiadnu odozvu. Postupujeme na vyššie poschodie. Na jednej z chodieb sa nám podarilo na kameru nahrať niečí hlas, ale nebolo rozumieť čo nám povedal. Prešli sme do miestnosti, kde bol na zemi predtým nakreslený veľký hákový kríž. Pomocou spiritboxu sme nezachytili nič. A tak skúšame diktafón, ale zrejme sem ešte bývalí pacienti alebo vojaci SS neprišli. Prechádzame do vedľajšej miestnosti, kde komunikujeme pomocou spiritboxu. Pýtame sa po nemecky a máme odpovede. Kameraman Matúš sa pýta, či má dotyčný z nás strach a odpoveď „kannst du“ (môžeš – preklad). Zároveň sa pýtame, či je tu niečo nebezpečné a dostávame odpoveď že nič „nicht“. Snažíme sa o ďalšiu komunikáciu s prítomným, ale na kamere je už len vidno orb ako letí preč. Ďalšia komunikácia už nebola.
Ideme znova o poschodie vyššie. Pozdravíme prítomných duchov a prosíme ich o komunikáciu. Stojíme na chodbe medzi izbami. Všade okolo nás tma, mŕtvo, ticho, nikde nič vidieť ani počuť. Nahrávame na diktafón a zachytíme nahrávku hlas muža, ktorý nám povie „kostenloss“. Krásna čistá nahrávka. Akoby dotyčný stál hneď vedľa nás. Sme na poschodí, na ktorom sa nachádza izba s už spomínaným balkónom a otvorenými dverami. Ideme sa pozrieť na izbu. Hneď sme ale ostali stáť pri vchodových dverách. Nemohli sme vojsť dnu. Po celej izbe sú naukladané dvere z ostatných izieb, ktoré znemožňujú vojsť dnu. Takže balkónové dvere nemohol nik iný otvoriť.
Dali sme si na chvíľu pauzu a vyšli sme pred budovu. Tu sme sa zrazu stretli s miestnymi obyvateľmi, ktorý prišli za dobrodružstvom do sanatória. Jedna slečna, Samira, ide s nami do budovy a ukazuje nám, kde raz videla niečo neuveriteľné. Akoby dym, ktorý mal formu postavy muža a z toho dymu bolo vidno dve nebezpečné oči. Slečna sa pridá k nám a ide s nami vyšetrovať. Opäť sme v miestnosti, kde bol na zemi nakreslený veľký hákový kríž. Na komunikáciu používame spiritbox. Na našu otázku kladenú v nemčine, či sú s nami prítomné deti, dostávame odpoveď „nicht“. Čiže nie. Mladá slečna Samira nám pomáha vo vyšetrovaní, sama kladie otázky v nemčine. V miestnosti je cítiť zlo, bolesť na hrudi, úzkosť. Nemali sme dobrý pocit v tej miestnosti. Keď si človek predstaví, čo všetko sa tu udialo počas vojny, koľko zla prešlo priestormi tejto miestnosti, tejto budovy. Až máme husiu kožu po celom tele. Na kameru sa nám podarilo zachytiť hlas niekoho, kto zrejme stál pri nás, ale nebolo ho vidno. Zároveň pri nahrávaní na diktafón sa nám podarilo zachytiť jeho hlas, ale je to ťažko rozpoznateľné, čo nám chcel povedať. Bolo to niečo dvojslovné. Niečo ako „Kreuz versteck …?“
Odtiaľto sme sa pobrali na vyššie poschodie. Ako sme stúpali po schodoch, započuli sme z vyššieho poschodia kroky. Kroky osoby idúcej po chodbe. Okrem nás tam nik nebol. Bolo to strašidelné, ale po určitom čase si človek na to zvykne v tejto budove. Naše kroky mierili do budovy bývalej plavárne. Budova veľká to je, s veľkým bazénom. Poschodie pod bazénom dokonca slúžilo ako kolkáreň. Staré historky hovoria o tom, že Hitler pod bazénom zakopal mŕtve telá malých novorodeniatok. No a my sme tam išli skúsiť vyšetrovanie, či sa nám podarí niečo o tom potvrdiť. Jediné, čo sa nám podarilo však zaznamenať bol iba smiech.
Či sa nachádzajú telá mŕtvych novorodencov v priestoroch pod bazénom nevieme. Čo ale istotne vieme je to, že zopár duší sa nachádza v starej budove sanatória. Nie je až taká opustená, ako sa na prvý pohľad zdá. A vieme ešte aj to, že MY SGH sa sem ešte raz vrátime.