Slovenská republika v poslednom období žije novým hrdinom. Hrdinom, ktorí im prináša nové nepoznané zážitky. Hrdinom, ktorý ich vytiahne z každodenného stereotypu a dám mu nový rozmer reality. Tým hrdinom sme my, skupina ľudí, ktorý si hovoríme Slovak Ghost Hunters. Čiže Slovenský lovci duchov. Po celom Slovensku sme už známi. Poznajú nás malé deti, slovenská mládež, ba dokonca aj dospelí či starší ľudia. Naše videá pozerajú všetci s údivom, strachom, napätím a záujmom.

Lenže nie len Slovenská republika nás pozná. Známy sme už j v Českej republike. A presne odtiaľ sme dostali pozvanie na vyšetrovanie do pevnosti Jozefov v malom mestečku Jaroměř. Pevnosť Jozefov má svoju ďalekú históriu, ktorá siaha až ku koncu 18 storočia, čiže do obdobia panovníctva Márie Terézie.

Z počiatku fungoval Jozefov ako vojenské opevnenie, ktoré ale postupom času stratilo funkciu vojenského opevnenia a boli tu už iba kasárne, sklady, bunkre a zbrojnica. Zároveň Jozefov fungoval ešte približne do roku 1917 aj ako väzenie pre vojenských zajatcov. Po vojne si meštiaci plánovali zbúrať hradby a opevnenia, ale i napriek tomu tu ostalo veľa stavenia ako spomienka a historická pamiatka pre terajšiu generáciu.

Pre nás, tím SGH bolo pozvanie do Jozefova veľkou výzvou. Totižto pod hradbami sa zachovali podzemné chodby o dĺžke cca 47 km, kade chodili vojaci a prenášali zbrane. Ďalej v bývalých priestoroch Jozefova, kde bola predtým sýpka, je teraz urobené múzeum, ktoré má pripomínať vtedajšiu vojnu. Niektoré výstavné exempláre sú pravé kusy pochádzajúce ešte z vojny. No a my už aj balíme všetku našu techniku, tankujeme pohonné hmoty a prášime tam.

Po príchode nás privítal správca pevnosti a Jozefova. Poukazoval nám celé priestory, ukázal nám múzeum. No a zároveň nám hneď aj povedal a ukázal, kde sa v nočných hodinách zjavujú pre nich nevysvetliteľné veci a obrysy postáv. V miestach, kde je vystavená postava vojaka a urobená kópia zákopu sa vraj zjavuje vojak. Čo je aj možné, vzhľadom na to, koľko sa tu nachádza vecí pochádzajúcich z boja. Počas nakrúcania úvodných videí sa nám už podarilo zaznamenať prvé orby lietajúce naokolo.

Vyšetrovanie sme začali v priestoroch bývalej sýpky, kde hneď zo začiatku sme zaznamenali odpoveď asi od nejakého vojaka. Zopakoval meno nášho tím lídra „Matej“ … Zároveň na otázku“ … zomrel si na tomto mieste..“ nám poskytol odpoveď „áno“. Bolo to pre nás zaujímavé, takáto priama komunikácia, potešilo nás to. Zároveň, keď sme ho vyzývali ku stretnutiu, nám záporne odpovedal „nie“. Asi sa nás bál 😉 samozrejme pre nás „nie“ nie je odpoveď a tak sme sa snažili o ďalšiu komunikáciu. V snahe o to, aby sa nám ukázal, nám odpovedal „…nemúžu..“. hovorí sa, že pri pozostatkoch starej sýpky sa niekedy zjaví niečo zlé, čo naháňa všetkým strach. Či toto zlo nedovolí, aby sa nám zosnulý vojak ukázal, alebo niečo iné mu bráni, to sme sa zatiaľ nedozvedeli. No tak Hanka použila mikrofón s vysokou citlivosťou na zvuky. No žiaľ už vojak nám nepovedal nič.

Po týchto skúsenostiach sme sa presunuli do podzemných chodieb. Orientácia v týchto chodbách je dosť mizerná. Síce sú po stenách porobené šípky, ktoré majú určovať orientáciu smerom von, no akosi ukazujú zle. Dúfame že sa dostaneme von. V chodbách je neskutočná tma. Žiaden prístup svetla, žiadne zvuky, iba tma a ticho. No to len do doby, pokým sme nevstúpili hlbšie do chodieb. A čo sa stalo? Horela sviečka, ktorú nikto z nás nezapálil a zrazu zhasla. Z čista jasna zhasla sviečka, ktorá horela plameňom zapáleným niekým, koho sme v chodbe nevideli, nestretli, nepočuli …. No a my na popud tohto sme okamžite vytiahli našu techniku, kamery, spiritbox a začali sme vyšetrovanie. Na kameru sa nám podarilo zaznamenať orb. Žiaľ, zo spiritboxu nám neprišla žiadna odpoveď. Iba šum, tma, pocit úzkosti. Prečo? Čo sa deje? Naozaj je v Jozefove niečo extra zlé, ktorého sa všetci boja? Ani na vysoko citlivý mikrofón sa nám nič nepodarilo nahrať. Počas toho, ako sme sa vracali smerom späť sme natrafili opäť na sviečku, ktorá predtým bola zhasnutá a vyhorená, no a teraz znova horela!! Ako je už toto možné? Znova to v nás iba utvrdzuje fakt, že sa tu nachádza niečo, niekto, kto sa s nami iba zahráva. A tak púšťame záznam z diktafónu v nádeji že sa niečo nahralo. A máme nahrávku! Na otázku, ako sa voláš a kto si, máme nahrávku „…kočko..“. Či to niečo sa snaží koketovať s našou členkou Hankou, alebo čo tým bolo myslené, nevieme. Ale snáď zistíme. A tak pokračujeme ďalej. Urobili sme zopár fotiek z podzemia a na jednej sme zachytili Hanku a okolo nej niečo zvláštne. Od pol pása hore na fotke je rozmazaná a okolo nej akoby blesk preletel, alebo niečo čo zanechalo za sebou lomenú svetlú čiaru.

Postupujeme podzemím v snahe nájsť správnu cestu smerom von. Ale akosi sme zablúdili. Začíname pociťovať pocit podobný tomu, aký mali členovia výpravy v lese keď hľadali čarodejnicu z Blayr – pocit keď začali chodiť v kruhu a blúdili. Zároveň zopár z nás, hlavne Hanka, má aj pocit, akoby za nami niekto stále kráčal. Môžeme si predstaviť, že by to mohlo byť to zlo, ktoré sa nás snaží popliesť. No a cestu von nevieme stále nájsť. Signál na mobil žiadny, iba tma, ticho a spleť chodieb pred nami a za nami, chodby úzke približne meter max. . Čo teraz? Neupadneme ale na duši a vzchopíme sa. A zrazu východ pred nami. Klaustrofobická beznádej. Tak sme nazvali pocity zažívajúce vnútri.

Neodradilo nás to. Znova ideme priestorov bývalej nemocnice, kde púšťame spiritbox. Matej pozdraví duše, ktoré sa tu nachádzajú a vraví, že prišiel v dobrom a aby sa spolu porozprávali. Zrazu nám príde odpoveď „…nie…“. Opäť negatívne odpovede. No čo už, sme zvyknutý. Ďalšia otázka od Mateja „bol si doktor“? „…Bol…“ prišla nám odpoveď. „…dvacet…“ ďalšia odpoveď. Ale nevieme v akom kontexte to bolo myslené. Všade okolo nás sú vystavené nástroje, ktoré boli používané vo vojenskej nemocnici počas vojny. Orbov sa tu nachádza fakt že veľa. Stále okolo nás lietali. Prišli sme k starému písaciemu stroju, kde sme položili otázku, či ho používali počas vojny a odpoveď sa nám dostala ihneď . „..neco..“ tak veríme, že niečo bolo na ňom niekedy napísané.

Jozefov, pevnosť, staré miestnosti, sýpka, liečebňa, sklady, väzenie. Neskutočné veľké priestory, ktoré sú plné histórie, spomienok, udalostí. Ale aj duší a entít. Je to priestor, ktorý má o sebe čo povedať, ktorý zastával svoju dôležitú úlohu za čias Márie Terézie, ale aj počas svetovej vojny. A my, SGH, sme mali tú možnosť a česť nakuknúť za jeho oponu a trochu načrieť do jeho histórie.